Menová reforma 1953, alebo “Krádež storočia”?

Dnes si pripomíname smutné výročie menovej reformy v Česko-Slovensku z roku 1953 (dobový, aj oficiálny, názov znel peňažná reforma). Štát sa ňou snažil vysporiadať s dovtedajším prídelovým systémom (reforma ho zrušila), zamedziť čiernemu trhu a znížiť pomer kúpyschopného dopytu voči nízkej povojnovej ponuke spotrebných tovarov (a odstrániť z toho vyplývajúce tendencie k vysokej inflácii).

Hoci ešte 36 hodín pred jej vykonaním prezident republiky Antonín Zápotocký oznámil, že koruna je pevná a takýto krok neprichádza absolútne do úvahy, 1.júna k reforme naozaj došlo.

Z technického hľadiska sa urobili nasledujúce kroky:

Vymenili sa staré peniaze za nové, a to takto:

v prípade pracujúcich (a samostatne hospodáriacich roľníkov), ktorí nikoho nezamestnávali, sa menilo 300 starých korún v pomere 5:1, ostatná hotovosť v pomere 50:1

v prípade občanov, ktorí niekoho zamestnávali, sa menilo v pomere 50:1

vklady na vkladných knižkách do 50 000 starých korún sa menili v závislosti od vkladu v pomere 5 – 25:1, vklady nad 50 000 starých korún sa menili v pomere 50:1

vklady podnikového a školského sporenia, vklady na bežných účtoch socialistických podnikov a iných socialistických organizácií, vklady na účtoch JRD III. a IV. typu sa menili v pomere 5:1 (pokladničná hotovosť v pomere 50:1)

vklady na bežných účtoch súkromných podnikov sa prepočítavali do výšky mesačnej mzdy robotníkov za predchádzajúci mesiac v pomere 5:1, ostatné v pomere 50:1

prémie zaplatené na životné poistenie sa menili v pomere 20:1

Zlatý obsah koruny bol stanovený ako 1 Kčs = 123,426 mg rýdzeho zlata. Predtým bola koruna (v rámci brettonwoodského systému) viazaná na zlato len nepriamo tým, že bola viazaná na americký dolár (kurz 50:1), ktorý zas bol viazaný na zlato (z toho vyplýval nepriamy zlatý obsah koruny vo výške 1 Kčs = 17,779 mg rýdzeho zlata).

Zrušili sa zvyšné prostriedky na viazaných vkladoch a záväzky tuzemských cenných papierov z reformy z roku 1945.

Zrušili sa všetky štátne pôžičky umiestnené v peňažných ústavoch a u „kapitalistov“.

Bol odstránený prídelový systém zásobovania (tzv. viazaný trh), ktorý existoval od začiatku druhej svetovej vojny. To znamená, že dovtedajší dvojaký trh (t.j. jednak viazaný trh a jednak – od roku 1949 – aj klasický, voľný trh) bol zrušený a bol zavedený voľný trh aj tam, kde dovtedy bol viazaný trh. Výnimku tvorilo palivo, osobné automobily a niektoré iné úzkoprofilové výrobky.

Boli stanovené nové ceny. Pozri nižšie.

Mzdy a platy, penzie a podobné dôchodky bežného obyvateľstva sa vyplácali v pomere 5:1.

Boli zvýšené mzdy do istej hranice, nižšie dôchodky sociálneho zabezpečenia a prídavky na deti. Rodinám s aspoň 2 deťmi boli zvýšené daňové úľavy. Roľníkom boli zvýšené príplatky za nadzmluvné dodávky poľnohospodárskych výrobkov a od septembra 1953 aj výkupné ceny.

Štyri dni po reforme bolo vymenené 49,1 miliardy starých korún za 1,4 miliardy nových (teda priemerne v pomere 35:1, pričom zmena cien bola približne 10:1 až 5:1).

Nové jednotné štátne maloobchodné ceny boli (po prepočte 5:1) asi dvojnásobne vyššie než dovtedajšie ceny na voľnom trhu, ale boli nižšie ako dovtedajšie ceny na voľnom trhu (v prípade potravín asi o 31 % a v prípade priemyselného tovaru o 37 %). Jednotné ceny výrobkov, ktoré neboli na prídel, sa znížili v priemere o 7 %. Vzhľadom na to, že ľudia do reformy nakupovali najmä za viazané ceny, celková cenová hladina spotrebného tovaru sa reformou spočiatku veľmi zvýšila, ale následne bola počas nasledujúcich mesiacov štátom znížená troma štátnymi zníženiami maloobchodných cien. Celkový výsledok týchto úprav cien bol taký, že po prechodnom poklese spotreby už v roku 1954 osobná spotreba dosiahla najvyššiu úroveň od roku 1945.[4]

Niektoré maloobchodné ceny pred a po peňažnej reforme:

Tovar Množstvo 1937 Viazaný trh 1952 Voľný trh 1952 6/1953 1954 1955

Chlieb 1 kg 2,25 8 16 2,80 2,60 2,60

Rožky 1 kg 5,90 37,70 56,60 8,30 6,60 6,60

Hovädzie zadné 1 kg 17,00 48 200 25 25 25

Maslo 1 kg 16,50 80 450 44 42 42

Ryža 1 kg 3,06 40 300 28 19 16

Cukor kockový 1 kg 6,35 15,70 140 14 11 11

Káva 1 kg 36 — 1500 300 240 240

Rum 1 l 19 — 430 68 57,60 57,60

Vyprázdnené vrecká občanov

V dejinách štátu býva zriedkavosťou, aby sa v priebehu ôsmich rokov uskutočnili dve menové reformy. V povojnovom Československu sa tak stalo roku 1945 a potom roku 1953. Tá prvá bola pochopiteľná, pretože išlo o obnovu československej (čs.) meny. Prečo však po niekoľkých rokoch znovu došlo k menovej reforme a občan opäť začínal od nuly, hoci obnova vojnou zničeného hospodárstva bola vcelku úspešná a vysoké tempo priemyselnej výroby v rokoch 1950 – 1953 sa s predchádzajúcimi ani nasledujúcimi rokmi nedalo porovnať?

Odpoveď sa skrýva v celkovej koncepcii hospodárskej politiky po roku 1948, v strategickej orientácii na budovanie Československej republiky ako strojárskej veľmoci prostredníctvom politicko-mocenských a administratívnych direktív, a nie rešpektovaním prirodzeného vývoja. Presadila sa koncepcia budovania ťažkého strojárstva a výstavby nových hút ako prioritných na úkor ostatných odvetví, z ktorých najmä poľnohospodárstvo slúžilo ako zdroj pracovných síl a finančných zdrojov.

Paradoxom bolo, že napriek vysokému tempu priemyselnej výroby ekonomika strácala schopnosť plniť svoje spoločenské úlohy a zabezpečovať potreby obyvateľstva. Skôr naopak: časté poruchy v zásobovaní a v lístkovom prídelovom systéme na základné životné potreby odkrývali nekoncepčnosť vtedajšieho modelu. K rýchlemu vyčerpaniu krajiny výrazne prispela militarizácia celého hospodárstva, budovanie veľkej armády a veľké investičné výdavky na zbrojenie nielen vlastného vojska, ale aj armád vtedajšieho sovietskeho bloku. Efektívnosť, rentabilita a ďalšie prirodzené priority ekonomiky stratili svoj význam. Bolo iróniou, že na suroviny chudobné Československo v dôsledku jednostranného preferovania ťažkého priemyslu investovalo v rokoch 1950 – 1953 veľké sumy práve do prieskumu, ťažby a úpravy železných rúd. Predchádzajúce väzby na kapitalistické štáty sa porušili a dodávky zo Sovietskeho zväzu (ZSSR) pokryli iba časť potrieb.

Poslanie sovietskych špecialistov

Roku 1952 vykazovala čs. ekonomika mnohé znaky vojnového hospodárstva a krajina sa ocitla na pokraji krachu. Vládnuca garnitúra si túto skutočnosť uvedomovala, no v podmienkach vrcholiacej studenej vojny nemala odvahu vzoprieť sa Josifovi Vissarionovičovi Stalinovi. Pripravovala teda rozsiahle ekonomické opatrenia, ktorými by získala nové finančné zdroje. Jediné východisko našla v skromných zdrojoch občanov, na ktoré siahla novou menovou reformou, pripravovanou od leta 1952.

Dňa 22. augusta 1952 sa vláda ČSR obrátila na Stalina s prosbou, aby vyslal skupinu sovietskych špecialistov, ktorí by pomohli pri príprave menovej reformy a zrušení lístkového prídelového systému. Sovietske vedenie rozhodlo vyslať na zhruba dva mesiace šiestich špecialistov na čele s námestníkom ministra financií I. D. Zlobinom. Špecialisti mali posúdiť ekonomické a finančné otázky, ktoré zaujímali čs. vládu, a stanoviť kurz novej čs. koruny k sovietskemu rubľu. Prirodzene, že poslanie sovietskych expertov malo širšie súvislosti a neredukovalo sa len na pomoc čs. vláde, ako sa uvádzalo v uznesení Ústredného výboru VKS (b) k žiadosti čs. vlády. Uznesenie expertom uložilo, aby o svojich poznatkoch o stave čs. ekonomiky v prvom rade informovali sovietske vedenie a čs. vláde neposkytovali žiadne informácie či odporúčania. Toto právo si vyhradilo politbyro. Menová reforma sa teda pripravovala v ZSSR. Z odbornej stránky ju viedol Zlobin, ktorý predtým pripravil peňažnú úpravu v Bulharsku a Rumunsku, a tak hlavné princípy reforiem vo všetkých troch krajinách boli analogické. Dňa 27. novembra 1952 sa prezident republiky Klement Gottwald a predseda vlády Antoním Zápotocký obrátili na Stalina so žiadosťou, aby sa v Sovietskom zväze vytlačili nové čs. bankovky a vyrazili mince. Príprava reformy získala konkrétnu podobu za veľmi prísnych informačných bariér. Napriek tomu na verejnosť prenikli správy o výmene peňazí. Najvyšší čs. predstavitelia však rezolútne popierali, že sa pripravuje nejaká výmena peňazí. Menová reforma vstúpila do platnosti 1. júna 1953. Zároveň sa zrušil lístkový prídelový systém, v ktorom až 80 % obyvateľov nakupovalo základné životné potreby za stanovené ceny.

Najvyššia pohotovosť

Prvé informácie o reforme dodali pobočkám štátnej banky na Slovensku bankoví úradníci zo štábu, ktorý sa nazýval Ústredné vedenie práce na uskutočnenie menovej reformy. Jej výkon sprevádzali prísne bezpečnostné opatrenia. V pohotovosti boli všetky ozbrojené zložky: armáda, polícia a Ľudové milície. Vojsko v súčinnosti s orgánmi ministerstva dopravy zabezpečilo rozvoz nových peňazí do 19 krajských a potom aj okresných skladov strážených vojakmi, ministerstvo obrany vyčlenilo dopravné prostriedky (osobné a nákladné autá, autobusy, motocykle) a spolu s ďalšími ozbrojenými zložkami strážili krajské a okresné výbory Komunistickej strany Československa (KSČ) v celom štáte. Okrem toho ministerstvo obrany do všetkých krajov vyslalo dôstojníkov generálneho štábu, ktorí v kontakte s krajskými tajomníkmi KSČ sledovalo priebeh menovej reformy. Vládnuca garnitúra, obávajúca sa nepokojov, vydala množstvo pokynov ozbrojeným zložkám, orgánom KSČ a štátnej správy. Predseda vlády Viliam Široký v pokynoch pre predsedu Zboru povereníkov prikazoval „intenzívne sledovať reakčné živly„. Krajské správy Verejnej a Štátnej bezpečnosti mali potlačiť akékoľvek prejavy narušenia verejného poriadku. Hoci zriedkavo, ale aj v ozbrojených zložkách sa našli neposlušní, najmä v Ľudových milíciách. V okrese Myjava museli z týchto dôvodov prepustiť štyroch milicionárov. K nespokojnosti robotníkov došlo vo viacerých priemyselných podnikoch. Situačné správy polície ich hlásili z Partizánskeho, Ružomberka, zo Svitu a z iných miest. Tieto prejavy nesúhlasu nemali takú silu ako v niektorých pražských závodoch alebo v Plzni, kde pri likvidácii nepokojov zasiahlo až 1 900 vojakov.

Znehodnotenie peňazí

Menovú reformu brali prostí ľudia ako krivdu a veľmi dlho sa s ňou vyrovnávali. Vidieť to z tisícok listov, ktoré občania adresovali prezidentovi Antonínovi Zápotockému a ďalším vládnym činiteľom. Okrem zrušenia viazaných vkladov, ktoré prepadli v prospech štátu, hlavnú nepokojnosť vyvolalo znehodnotenie peňazí. Rodina si mohla na jedného člena vymeniť maximálne tristo korún v pomere 5 : 1, zvyšok peňazí v hotovosti sa menil v pomere 50 : 1. Peniaze uložené v sporiteľniach sa vymieňali diferencovane, podľa výšky vkladu, v pomere 5 – 10 : 1.

Obyvateľstvo na Slovensku predložilo v hotovosti na výmenu 11,5 miliardy korún, za ktoré dostalo 422 103 miliónov nových korún, a 2 miliardy boli uložené v sporiteľniach. V priemere vymenil slovenský občan 3 329 starých korún za 121 nových, teda takmer o dve tretiny menej, ako bola horná hranica. K tomu treba ešte dodať, že z 3,4 milióna občanov takmer stotisíc mohlo meniť svoje peniaze iba v pomere 50 : 1. Bol to výsledok triednej politiky voči tzv. vykorisťovateľským živlom, ako sa vtedy označovali bývalí podnikatelia, živnostníci či majetnejší roľníci. Mnohé dobové pramene však uvádzajú, že často to postihlo malých roľníkov, ktorí pre neplnenie povinných dodávok štátu mohli meniť svoje peniaze iba v pomere 50 : 1. Z týchto príčin sa prezidentovi Zápotockému sťažovali roľníci zo Zázrivej, z Heľpy a viacerých obcí východného Slovenska. Znehodnotením peňazí mnohí zamestnanci prišli o celoživotné úspory, roľníci o výsledky niekoľkoročnej práce. Z dobovej dokumentácie možno uviesť napríklad sťažnosť učiteľa M. Š. z Hlohovca, že za životnú poistku, na ktorú šetril zo svojho nízkeho platu celý život, dostal po výmene peňazí 148 korún. Roľníci, ktorí odpredali dobytok štátu po 15. máji 1953, dostali pri prepočte kurzu 50 : 1 za kus dobytka 50 – 70 korún. Ďalšiu veľkú skupinu obyvateľov, ktorej sa mimoriadne dotkla menová reforma, tvorili tí, ktorí si zobrali pôžičku na výstavbu domu, dostali ju ako odškodné za vojnou zničený dom alebo v dôsledku zabratia pozemkov na výstavbu vodných priehrad. Po výmene peňazí občania adresovali štátnym orgánom prosby o opravu kurzu či o dodatočnú výmenu. Listy A. Zápotockému sa začínali zvyčajne slovami: „Dúfam, že ma pochopíte, veď sami pochádzate z nás robotníkov…“ Lenže smernica č. 196/1953 úradnej vyhlášky o menovej reforme nepovoľovala žiadne výnimky, a preto všetky tieto prosby – hoci oprávnené – úradné miesta striktne zamietali. Peniaze nevymenené v dňoch 1. – 4. júna mali už iba numizmatickú hodnotu.

Menovou reformou roku 1953 získal čs. štát zhruba štyri miliardy nových korún. Doplatil na ňu predovšetkým radový občan, ktorý po skúsenostiach s výmenou peňazí roku 1945 držal peniaze radšej doma.